Bukit Lawang

Náš program bol nabitý - po výlete na sopku sme mali ešte naplánovaný presun do mesta Bukit Lawang. Ako sa nám už niekoľkokrát predtým potvrdilo, občas sa netreba trápiť s plánovaním cesty a cesta si vás nájde sama. Z mesta Berastagi do mesta Bukit Lawang nás odviezol sprievodca zo sopky. Zobral so sebou brata, lebo cesta tam trvala cca 3,5 hod. Budem sa opakovať, ale infraštruktúra Sumatry je katastrofálna... Opäť cestovanie v nekonečnej. pomaly sa vlečúcej kolóne, ale aspoň možno sledovať okolie.

Zaujímavé bolo sledovať, ako fungujú križovatky v tejto premávke. Ak sa chcel niekto dostať z vedľajšej cesty na hlavnú do nekonečnej kolóny áut, musel zaplatiť človeku stojacemu pri každej križovatke, a ten zastavil všetky autá, čím vpustil auto na hlavnú cestu. Toto nekontrolované zastavovanie premávky ešte viac spomaľovalo dopravu.

Po 3,5-hodinovej ceste po "bumpy road" sme dorazili do mesta Bukit Lawang. Je to malé mestečko 86 km severne od mesta Medan. Je to vstupná brána do obrovskej prírodnej rezervácie, špecializovanej na ochranu orangutana sumatrianskeho. Tento druh voľne žije už len tu a na ostrove Borneo. Cez Bukit Lawang preteká rieka Bahorok, ktorá v roku 2003 záplavami po silných dažďoch takmer zničila celé mesto. Bolo to vidieť všade okolo, pomaly sa z toho však domáci dostávajú.

Život je tu jednoduchý, ale všetci ľudia stále usmiati.

Bukit Lawang sa rozprestiera "na konci sveta", a tomu zodpovedá aj ubytovanie. My sme si vybrali ubytovanie priamo nad brehom rieky. S výhľadom na rezerváciu aj na mesto.

Bol som veľmi zvedavý, čo za ubytovanie nás čaká za 5 dolárov za noc. Štandard zodpovedal cene - výhľad bol síce pekný, ale zariadenie pozostávalo len z postele (matrac na podlahe), studenej sprchy spojenej s wc a jedného stolíka a dvoch stoličiek.

Dorazili sme až večer a unavení, takže sme to ubytovanie nejako neriešili, ale po pol hodine môj spolucestujúci zaklopal na dvere mojej izby a nahnevane povedal vetu, na ktorej sa ešte dnes smejeme: "To, že budem spať na matraci na podlahe, je v poho. To, že sprcha je vlastne hadica na stene so studenou vodou, tiež v poho, ale to, že spláchnuť wc znamená naberačkou nabrať vodu z plastového vedra a naliať ju do wc a ja som už vynaberačkoval celé vedro a spláchnuté stále nie je !!! tak to už asi nedám." Nakoniec to dal. Ale odniesli sme si poučenie do budúcnosti - radšej obetovať pekný výhľad a poriadne sa vyspať.

Do rezervácie je možné ísť len so sprievodcom. Majiteľ nášho penziónu bol zároveň sprievodca, tak sme sa s ním dohodli, že nás ráno vezme na výlet džungľou, a keď budeme mať šťastie, uvidíme aj orangutany.

Po noci strávenej v "grand hoteli" sme sa ráno vybrali s naším sprievodcom na poldenný výlet do rezervácie. Už ráno bolo veľmi teplo a neskutočne vlhko. Prechádzali sme lesom, kde nebol ani vánok, potili sme sa ako... a okolo poletoval hmyz najrôznejšej veľkosti a druhu. Napriek tomu to bol veľmi zaujímavý výlet.

Sprievodca komentoval faunu a flóru okolo nás.

Na džungli je dobré, že tam všetko pôsobí giganticky a aj ľudia ako ja sú zrazu malí v porovnaní s okolím.

Počas trekingu po rezervácii bolo čo obdivovať. Divorastúci kakaovník nie je možné vidieť len tak hocikde.

Alebo kaučukovníky.

Celá trasa viedla proti prúdu rieky a príroda okolo bola nádherná.

Asi po troch hodinách náročnej turistiky cez najrôznejšie terény a prekážky sme začali stúpať do kopca v džungli. Sprievodca nás upozornil, že už sme v teritóriu orangutanov. Na našu otázku, či sa máme obávať, odpovedal s pokojným hlasom "V poho, žiadny strach, minule tu jednu turistku chytil orangutan za ruku a nechcel ju pustiť asi pol hodinu... pustil ju až keď sme mu dali ďalší banán." Upozornil nás, že v prípade kontaktu s orangutanom nemáme robiť prudké pohyby a máme zachovať pokoj. To sa mu ľahko hovorí, keď je s nimi stále. Ja som ich síce chcel vidieť naživo, ale obavy tam boli tiež.

Sprievodca niečo započul, zastavili sme na vrchole kopca. Po chvíľke zo stromov začali vykúkať prvé orangutany.

Vôbec sa nás nebáli. Veď nakoniec, oni sú tu doma! Najprv nás opatrne sledovali len zo stromov, ale niektoré prišli až k nám.

A nakoniec prišla veľká samica s mláďaťom. Sprievodca povedal, že ju volajú Mína, a že to je tá, čo chytila turistku za ruku a nechcela ju pustiť.

Až pri stretnutí som si uvedomil, aký je orangutan obrovský tvor.

K Míne smel ísť len sprievodca. My sme len tak pozorovali z odstupom piatich metrov. Napriek tomu to bol obrovský zážitok, byť tak blízko takému obrovskému zvieraťu.

Mína dostala asi dva banány, ktoré pred nami demonštratívne zjedla, a už sme pre ňu viac neboli zaujímaví. Spolu so svojím mláďaťom sa stratila v korunách stromov. Neskutočné, ako sa pohybujú po stromoch.

My sme pokračovali ďalej v trekingu džungľou. Rezervácia je uchovaná bez zásahu človeka, takže sa tu darí aj iným druhom opíc. Počas našej cesty sme ich videli na každom kroku.

Cesta bola vyčerpávajúca. Dorazili sme ku rieke na malé miesto s provizórnym kempom. Tu vraj návštevníci trávia noc počas viacdňových turistických záťahov. No neviem, spať tu cez noc napospas všetkým tvorom žijúcim v džungli si vyžaduje poriadnu dávku odvahy.

My sme v kempe náš výlet ukončili. Sprievodca nám pripravil perfektný obed. Možno to bolo tým, že sme toho fakt dosť prešli, ale ten obed mi neskutočne chutil.

A dezert bol čerstvý ananás, s tým z plechovky sa nedá porovnávať.

Keďže sme celu dobu išli proti prúdu rieky Bahorok, cestu naspäť sme absolvovali splavom po rieke. Domáci to ponúkajú ako atrakciu. Je to asi päť gumových duší z kolies nákladných áut, ktoré sú pospájané dokopy. Do každej posadia jedného turistu, na začiatku a konci sú usadení sprievodcovia.

Musím povedať, že to bol adrenalínový splav. Voda bola ľadová a niektoré pereje boli také veľké, že som nevidel človeka sediaceho predo mnou. Nakoniec sme to prežili a šťastne sme sa doplavili naspäť do mesta Bukit Lawang.

Po náročnej turistike sme si dopriali krátky odpočinok a večer sme si mohli naplno vychutnať pohodičku pri pive v miestnom bare. Až teraz bolo naplno vidieť čaro tohto miesta. Zotmelo sa, z okolia sa ozývali zvuky džungle, do toho šum rieky, ale hlavne absolútne pohodová atmosféra ďaleko od civilizácie. Konečne bol na chvíľku čas upratať si v hlave všetko, čo nás na Sumatre stretlo. V nasledujúci deň už nás čakala len cesta do mesta Medan, a tam sa končí naše sumatrianske dobrodružstvo.