Sopka Gunung Sibayak

Ostrov Sumatra sa nachádza v tektonicky činnej oblasti. Príznačné je preň množstvo vulkánov: aktívnych, neaktívnych a občas aktívnych. My sme sa rozhodli pre návštevu sopky Gunung Sibayak. Je to menej známy stratovulkán, cca 50 km od mesta Medan s výškou 2460 m. n. m.

Z Padangu sme leteli do mesta Medan na severe ostrova. Je možné absolvovať tam cestu autobusom, ale aby sme ušetrili čas, vybrali sme si lietadlo. A navyše, odporučil nám to aj taxikár z rovníka, ktorý nazval cestu medzi Padangom a Medanom ako "bumpy road".

Sever ostrova sa mi zdal byť o niečo vyspelejší ako juh. V blízkosti letiska v Medane stála autobusová stanica. Potešili sme sa. Sadli sme si do autobusu, pripravení vyraziť do mesta Berastagi (50 km od Medanu). Náš autobus sme našli celkom rýchlo, kúpili si lístky, nasadli a s pokojom, že sa nám podarilo nájsť náš spoj, čakali... Po pol hodine sedenia v autobuse stojaceho na autobusovej stanici nám nedalo neopýtať sa vodiča, kedy je vlastne plánovaný odchod. A vtedy zaznela legendárna veta. Vodič sa usmial a s úplným pokojom povedal: "Autobus odchádza, keď bude plný." A slovo plný sa berie na Sumatre doslovne. Cestujúci na streche autobusu nie sú ničím neobvyklým.

Ako som už spomínal, infraštruktúra na Sumatre je podfinancovaná. Takže cesta z Medanu do Berastagi trvala 4,5 hodiny (cca 50 km). Bola to nekonečná kolóna vozidiel, pohybujúcich sa konštantne maximálne 30 km/hod.

Tak sme sa nakoniec dostali večer za tmy do Berastagi. Je to horské mesto vo výške 1300 m. n. m. V hoteli sme sa rozhodovali, či ísť na sopku so sprievodcom, alebo to dáme aj sami. Nakoniec sme si vybavili sprievodcu a urobili sme dobre. Stálo nás to síce 65 dolárov, ale dozvedeli sme sa veľa informácií nielen o sopke.

Výstup na sopku Gunung Sibayak sa začal o piatej ráno. Náš sprievodca nás už čakal. Stúpanie do skalného masívu sme vnímali od začiatku. Prirovnal by som to k výstupu na Téryho chatu s tým rozdielom, že bolo 34 °C a vzduch neskutočne vlhký.

Keď sme sa dostali nad oblaky, ukázali sa prvé výhľady. Asi 5 km od nás sa nachádzala sopka Gunung Sinabung, ktorá je stále aktívna a nedávno kvôli nej evakuovali okolie. Práve táto informácia okorenila celý výstup na "našu" sopku. Veď čo ak práve teraz začne erupcia...

Na chodníku sme postretávali množstvo mladých domácich. Všetci nás zdravili a fotili si nás... asi sem nechodí veľa turistov.

Napriek značnej nadmorskej výške (vyše 2000 m. n. m) rástla v okolí chodníka bujná vegetácia.

Po dvoch hodinách stúpania sme dorazili pod kráter sopky. Vulkán sa hlásil už z diaľky, zápach síry a hluk pary prúdiacej zo skál bolo počuť všade okolo.

Počas cesty nahor nás sprievodca informoval o sopke. Považuje sa síce za stratovulkán, ale za rok je v okolí sopky zachytených približne sto miernych zemetrasení.

Samotný kráter sopky ma skutočne zaujal. Nie sú tam žiadne obmedzenia. Možno ísť kamkoľvek. Samozrejme, na vlastnú zodpovednosť. Všade okolo syčí para; zápach síry; termálne pramene na každom kroku. Keďže som mal počas štúdia VŠ zopár semestrov geológie, bol som z tých všetkých druhov vyvretých hornín vo vytržení. Všetko navôkol naznačovalo, že niekde pod nami sa stále niečo deje.

V kráteri sopky sa mieša zrážková voda so sírou a vzniká slabá kyselina sírová (typické zeleno-žlté sfarbenie). Chodiť po kameňoch ponorených do tejto tekutiny je poriadny adrenalín.

Dolina, ktorou sme stúpali ku sopke, bola posiata stanmi. Náš sprievodca nám povedal, že veľa mladých ľudí (najmä stredoškolákov) sem chodí na stanovačku. Na našu otázku "Prečo?" sa len usmial a podotkol, že Alah vraj cez ten opar nad sopkou nevidí, čo sa v stanoch deje po zotmení.

Niečo na tom bude :-). Všetci tí mladí ľudia boli veselí, vysmiati a chceli sa s nami stále fotiť.

Výhľady z koruny krátera boli na všetky strany nádherné. Mali sme síce oblačné počasie, ale napriek tomu sa bolo na čo pozerať.

Vpravo vidieť "našu" sopka Gunung Sibayak a vľavo v diaľke stále dymiacu sopku Gunung Sinabung.

Pri ceste dole zo sopky sa ešte naposledy fotíme s domácimi a lúčime sa s vulkánom Gunung Sibayak.

Vďaka sprievodcovi sme sa zoznámili aj s okolím sopky. Vracali sme sa odtiaľ inou cestou a ukázal nám kúsok z miestneho života bežných ľudí.

Vulkanické horniny poskytujú možnosť pestovať čokoľvek. Doslova sa v okolí sopky darí všetkému. A to, čo sa nám zdalo ako niečo nepredstaviteľné, náš sprievodca hovoril ako bežnú vec.

Napr. pri ceste nadol len tak podotkol, že ideme okolo poľa s čili.

Po chvíli sa sprievodca zastavil, odtrhol niečo z kríku pri ceste a povedal: "Takto nám tu rastie káva všade okolo."

Vegetácia v okolí sopky bola naozaj bohatá. Domáci to patrične využívajú a potravinovo sú takmer sebestační.

Pod sopkou je vybudovaná tepelná elektráreň, ktorá využíva teplo práve z nej. Keď som sa spýtal sprievodcu, či to nie je nebezpečné, odpovedal znovu s úsmevom: "Čo je dnes bezpečné?"

Posledná zastávka cestou zo sopky boli prírodné kúpele "hot springs". Najlepšia bodka za výletom na sopku. Zrelaxovať sa v termálnej liečivej vode po výstupe na sopku fakt pomohlo, hlavne psychike...

Domáci obyvatelia využívajú termálne kúpele naplno, asi preto z nich ide taká spokojnosť so životom.